zuzana oravcová
nauč ma milovať ( 7.časť)
o tom, ako sme sa s Martinom obaja o všetkom dozvedeli a ako sa skončilo aj Zuzkine trápenie.
som študentka Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. moje prvotiny som začala písať ako desaťročná, v trinástich poéziu. Už ako 17 ročná som začala zverejňovať svoju tvorbu v rozličných novinách. Zrejme aj preto, by som sa rada dostala na Katolícku univerzitu v Ružomberku, filozofickú fakultu, katedru žurnalistiky. Píšem vlastné články, poéziu i prozu. Bol to dôvod rozhodnutia študovať na, už skôr uvádzanom, gymnáziu v Revúcej. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Krátka proza, román na pokračovanie, PSLG, čiže Prvé slovenské lite, " Veteráni", Tam, kde sa nedostanem zakaždý, Chorvátsko, Moje práce z literatúry o lite, Pripravuje sa, Súkromné, Nezaradené
o tom, ako sme sa s Martinom obaja o všetkom dozvedeli a ako sa skončilo aj Zuzkine trápenie.
Ďalšia časť príbehu, ktorý sa skutočne stal :o/ nie všetko v živote je biele, alebo čierne, medzi tým sú tisíce odtieňov šedej.
V celom príbehu ide o skutočný príbeh so skutočnými osobami, len so zmenou mien. A tak mi nedá pokoja, ak tie mená nechtiac zamením.:-) Tu je oprava V. časti, ktorú som uverejnila len nedávno. Neviem, či je to život, Boh, alebo osud, ale viem, že sa to s nami občas veľmi hrá. . .A keby som dnes podávala úvahu o láske, s odstupom času a so svojimi skúsenosťami, povedala by som. Je to nič a všetko zároveň. Niekto ju ani nevníma. A možno ju občas všetci prehliadneme a len tak v spomienkach zistíme, že ona tu vlastne aj bola. Zistíme to, ak si spomenieme, ako sme odhodili svoju ulitu, ako sme z nej vyšli, aj keď sme sa toho okamihu báli. Ako nebadane sa otvorili dvere na našich srdciach a niekto vstúpil dnu a zrazu sme žili dve životy naraz- jeden svoj a ten druhý jeho. Ako nám zrazu na niekom začalo záležať, ako ešte na nikom. Ako sme sa odtrhli od svojej podstaty a každý jeden prešľap nás náramne mrzel. A hviezdy zrazu dostali zvláštnu podobu...
A predsa- aj keď som dostala šancu na druhý dych, nedokázala som to. Neviem, či je to život, Boh, alebo osud, ale viem, že sa to s nami občas veľmi hrá. . .A keby som dnes podávala úvahu o láske, s odstupom času a so svojimi skúsenosťami, povedala by som. Je to nič a všetko zároveň. Niekto ju ani nevníma. A možno ju občas všetci prehliadneme a len tak v spomienkach zistíme, že ona tu vlastne aj bola. Zistíme to, ak si spomenieme, ako sme odhodili svoju ulitu, ako sme z nej vyšli, aj keď sme sa toho okamihu báli. Ako nebadane sa otvorili dvere na našich srdciach a niekto vstúpil dnu a zrazu sme žili dve životy naraz- jeden svoj a ten druhý jeho. Ako nám zrazu na niekom začalo záležať, ako ešte na nikom. Ako sme sa odtrhli od svojej podstaty a každý jeden prešľap nás náramne mrzel. A hviezdy zrazu dostali zvláštnu podobu...
Rudolf Jašík napísal- človeku je súdené len ísť a ísť. To len kameň prečkáva na jednom mieste. . . už teraz, keď sa zamýšľam nad tvojim príbehom, chcela by som vedieť, či si s tým naozaj nič nerobila a aké následky to na tebe zanechalo. A aký odraz to malo vo vzťahu medzi tebou a Paľom? . . . . Necítila som sa bezpečne ani v jednom jedinom vzťahu a to mi ešte viac uberalo zo síl. . . Prišiel ples, na ktorý som s ním mala ísť a ten odštartoval novú éru. Sedela som v kúte, klepalo ma na celom tele. Mala som studené prsty na končatinách, ale zima mi nebola. Nevládala som dýchať, ale chorá som nebola. chcela som rozprávať, ale nemohla som.
Ale Paľo sa o mňa nikdy nezaujímal. Zaujímali ho len jeho potreby. Už som ti spomínala tú hádku, pred chatou, keď odišiel s tým, že vzťah medzi mnou a ním už nemá zmysel. Nudil sa. ..Každý sa ma pýtal, prečo na to nedokážem zabudnúť, len tak vstať a kráčať v pred a ja odpovedám nedá sa. ..Chcela som si vypočuť, čo také zaujímavé mi chce o nich povedať a tak som s jeho nápadom súhlasila. Ale bola to chyba a zanechala na mne znak až do konca môjho života. Ťažko som si to pripúšťala, ale dnes viem, že neustále výčitky ma len zničia...
„Počkaj, ak dobre rozumiem, ty si sa do Martina zamilovala ešte v čase, keď si chodila s Paľom. Okolie malo Paľa rado a boli proti vášmu rozchodu, no ty si sa napriek tomu rozhodla inak. Ako to potom znášali? Nebolo to pre nich ťažké?“
Život je zvláštny. Núka nám, čo nechceme a čo by sme chceli, bude naveky vzdialené vo vesmírnej vzdialenosti hviezd.