zuzana oravcová
ešte stále(alebo ....navždy)
„Keď sa v našom srdci usadí najväčšia bolesť a máme priateľa, ktorý nás podrží, je to ako svetielko, ktoré ožiari aj ten najtmavší kút.“
som študentka Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. moje prvotiny som začala písať ako desaťročná, v trinástich poéziu. Už ako 17 ročná som začala zverejňovať svoju tvorbu v rozličných novinách. Zrejme aj preto, by som sa rada dostala na Katolícku univerzitu v Ružomberku, filozofickú fakultu, katedru žurnalistiky. Píšem vlastné články, poéziu i prozu. Bol to dôvod rozhodnutia študovať na, už skôr uvádzanom, gymnáziu v Revúcej. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Krátka proza, román na pokračovanie, PSLG, čiže Prvé slovenské lite, " Veteráni", Tam, kde sa nedostanem zakaždý, Chorvátsko, Moje práce z literatúry o lite, Pripravuje sa, Súkromné, Nezaradené
„Keď sa v našom srdci usadí najväčšia bolesť a máme priateľa, ktorý nás podrží, je to ako svetielko, ktoré ožiari aj ten najtmavší kút.“
Krása a symboly Slovenska, ktoré sa pri výchove môžu vpísať do duše mladého Slováka...ale... zbytočnosť snov...strach....zlo...to všetko v jednej básni.
chceli sme byť dospelí. Chceli sme tak skoro dospieť. Podobať sa iným... a zrazu sme my iní. Chceli sme sa zabávať, ale sme pochovávali...
slza steká po líci a ja milujem aj keď to nevyslovím. S tebou všetko zvládnem, bez teba... ...nič! história i súčasnosť nášho vzťahu je v tejto básni.
Patrí všetkým, ktorých som spoznala nielen v Rožňave, ale aj v Revúcej a dodnes sú mojimi bratmi a sestrami.
Môžte mi núkať celý svet a môžte mi vziať mňa... Existuje však niečo silnejšie.
Čo si myslíte o slnku, hviezdach, slovách, láske? A boli ste už niekedy zamilovaní? Tu je moja spoveď.
ale dnes ti musím povedať „ Zbohom!“ Nie, nechcem! Vravím ti len „Dovidenia!“
Nič iné, len ďalšia moja reakcia... rok 2006.... len v trochu inej forme....
Sľúbila som ti túto báseň. Tak ak si ju dakedy prečítaš... pre vás ostatných- je to báseň, pre jednu moju skvelú kamarátku, ktorá z nášho okresu odišla za prácou, ale i za svojim lepším životom.
Otázkou je, či sa rúham k Bohu ak vravím „ oni tam nemali byť! Všetkým, čo robíš, nás chceš len trestať.“
Pre dvoch ľudí, ktorí si to už v živote neprečítajú. Pre tých dvoch ľudí, ktorí boli mnohým z nás kamarátmi a mnohým veľmi blízky, učili ľudí smiať sa a žiť. Pre tých dvoch, ktorí nedobrovoľne odišli, ale vždy ostanú v našich srdciach.
v preklade- všetko je chvályhodné, ak si koniec zaslúži chválu.