reklama

večné miesto

„ Počuj, myslíš, že je to možné? Vieš- to všetko... Tie čudné javy, čo sa nazývajú para normálne? Myslíš, že je možné, aby sa ti do srdca vpísali v priebehu krátkeho času ľudia tak, že na nich nikdy nezabudneš? Viem, toto nie je para normálny jav, ale nie na to som myslela. A čo tak spomienky, ktoré už zapadli prachom a zrazu sa vyplavia na povrch- sú možné? Neviem... ale ani ty mi už na to neodpovieš... ani jeden z vás... z vás dvoch...“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Úzka tmavá ulička pred centrom mesta... hodiny na veži ukazujú za päť minút sedemnásť... Bar hneď oproti počítačovej herne... a celý príbeh vsadený len tu. Pár dní...
Tak málo dní, ktoré znamenali tak veľa. Najsilnejší týždeň zraneného dievčaťa.
Vstúpila som najprv do herne...to bol deň číslo 1. Vôbec som nebola sama, bola som s kamarátkou. Za mnou sedel ( v tom čase) môj budúci priateľ a pár ľudí, z ktorých som zo všetkých najviac( vrátane spomínaného v tom čase ešte len budúceho priateľa) poznala len jedného. Nielen medzi nim, ale aj na sídlisku, spolu s jeho bratom, ktorých som nepovažovala za priateľov, ale mala som ich rada.
Písal sa február. A ja... bola som natoľko zlomená, že som potrebovala svojich kamarátov, ktorí boli strašne ďaleko. Potrebovala som ich, aby vo mne ostalo žiť presvedčenie, že mužské pohlavie nie je zlé a že.... potrebovala som získať späť istotu, ktorú som stratila.
Tí za mnou a kamarátkou začali zaujímavú hru. Bola to hra typu „ Hádaj kto som, ale skôr, než uhádneš, odpovedz!“ a samozrejme- schovával sa za ňou aj alkohol, ktorý uberal na jej vážnosti a dodával jej komický podtón. Nikdy nezabudnem, ako sa vtedy kamarátka nahnevala a vybehla von... Ale nikdy nezabudnem, že tam v ten deň boli obaja bratia a nezabudnem ani na taký detail, že sa tam raz k Paľovi prešiel Roman, ako nikdy nezabudnem na svoju prechádzku a prechádzku jeho sestry, keď sme, ako malé ale pritom veľké mamy bábik uložených v kočíkoch odišli takmer na druhý koniec nášho mesta a on nás išiel hľadať. Nikdy nezabudnem na hodiny aerobiku, na ktoré som chodila a on tam pomáhal trénerke. Dokázal prísť k ženám a povzbudiť ich. Za aký čas, že si to tá žena dokázala vypracovať postavu aerobikom? Za pol roka? Bola som len mladé ucho, ktoré všetko sledovalo a počúvalo. Šťastie- mohla som si tak vytvoriť svoj obraz. A viem, že niekde tam, sa dozvedáš aj Ty, o týchto riadkoch, ktoré píšem. Vieš, na čo ešte nikdy nezabudnem? Na to, ako som stála u vás na chodbe a rozprávala so s Tvojou maminou. Sťažovala som sa na to, akých pre mňa moja mama vyberá priateľov a iných ani neprijme. Ty si vyšiel z izby a zapojil sa do rozhovoru. Nikdy nezabudnem na Tvoju vetu „ Povedz jej, že princovia z rozprávok už dávno vymreli.“
A viete, vy ostatní, ako viem, že sa o týchto riadkoch dozvie? Bolo to nejaký čas po jeho pohrebe. Myslela som si, že bude pochovaný v Drnave, lebo tam vyrastal... No v krátkom čase sa za sebou odohrali tri veci. Najprv v mojom sne Drnavský cintorín zhorel a keď som v skutočnosti stála na cintoríne u nás, vedľa hrobu mojich prastarých rodičov, môj pohľad padol istým smerom a vynorila sa spomienka, ako tam pri jednom hrobe stáli všetci- on, jeho mamina, sestra a brat. Vybrala som sa tadiaľ a boli tam všetky vence a kytice, ktoré mu ľudia poprinášali na pohreb. Onedlho na to som sa dozvedela, že tam bude uložený jeho prach.
Ale v ten týždeň, po tej hre, som spoznala ešte niekoho. Ja viem, Pazzy by sa rozprávaniu o nadprirodzených veciach vysmial. Neveril im. Keď sa mi minule snažili povedať, že obraz o ňom a Romanovi má veľmi skreslený, len som zdvihla pohľad a povedala som: „ Nech boli, aký boli. Ja si o nich nechám ten obraz, ako som ich spoznala a taký, čo pre mňa znamenali.“ Viete, spomínam si aj na to, čo pre mňa znamenali v tom čase tie pohodové rozhovory s ním. Bolo toľko tém. Môj starý nick a jeho (ne)viera v nadprirodzené javy, môj sen písať a stať sa novinárkou a jeho sen podnikať. Mal pripravené papiere. A žart, z ktorého sme sa všetci smiali, že keď doštudujem budem mu písať reklamu sa stal miernou výčitkou „Prečo si, do frasa, odišiel!? Komu teraz budem písať reklamu!? Ešte sme neboli ani posledný krát všetci s Crazym na pivo.“
Začala som tento príbeh rozprávať, ako som začala z dôvodu, že ten čas sa datuje od 15. februára a zrazu je tu a všetko vyzerá tak, ako keby sa to stalo len včera, napriek tomu, že už uplynuli dva roky. Je to, ako keby som len včera spoznala Pazzyho a o niečo viac sa dozvedela o Romanovi a jeho bratovi.
Spomínam toto obdobie aj preto, lebo ich partia bola prvá, s ktorou som sa stretla po tom, čo som bola zneužitá a keďže bola plná chlapcov, nahradila mi tých mojich chýbajúcich kamarátov a bola mi odrazovým mostíkom.
Toto ste pre mňa, chlapci, znamenali a som rada, že aspoň Paľo prežil.
Čo sa vlastne stalo a prečo nás Roman s Pazzym opustili navždy?
Keď som o nich rozprávala mnohým nejakým veciam nechápali, ale... Začnem tam, kde sa to začalo. Len týždeň aj niečo pred tým som prijala rolu v reklame na moju stužkovú. Mala som hrať smrtku... Pri autonehode... Už vtedy som mala blbý pocit, že sa niečo stane, že by som ju nemala prijímať, lebo budem mať opäť nezmyselné pocity. Oni mali autonehodu. Len sa vracali domov a dostali šmyk. Neminuli strom. Často som si vravela, že tam mal byť niekto iný, a nie oni. Ale už som sa naučila, že ak sa raz nejak rozhodol Boh, človek to nezmení. Stalo sa to deň po mojej stužkovej.
Ešte aj dnes, po takmer 3 mesiacoch, sa mi hrnú slzy do očí, keď si predstavím, ako niekto odnášal ICH truhly. Ešte aj dnes mi zviera srdce, keď myslím na to, čo prežívajú ich rodiny a čo asi tak prežíva Paľo! Ešte aj dnes zúrim ( do slova a do písmena) na ľudí, ktorí v tej chvíli mali drzosť súdiť Paľa, ako šoféra! Ešte stále neexistuje nejaká oslava bez toho, aby som si nespomenula na stužkovú a deň po tom. Ešte stále mám pred sebou sen, ktorý sa mi sníval v deň ich pohrebu. Boli živí a vraveli „ AHOJ!“ a zrazu mŕtvi ležali vo svojich truhlách a celý sen sa končil Pazzyho hrobom.
Myslíte, že sa mi boli posledný krát pozdraviť? Možno. Ale ja na nich nikdy nezabudnem. Patrí im večné miesto, nielen v mojich spomienkach, ale aj v mojom srdci a tento týždeň, týždeň po 15. februári k nim neodmysliteľne patrí.


zuzana oravcová

zuzana oravcová

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som študentka Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. moje prvotiny som začala písať ako desaťročná, v trinástich poéziu. Už ako 17 ročná som začala zverejňovať svoju tvorbu v rozličných novinách. Zrejme aj preto, by som sa rada dostala na Katolícku univerzitu v Ružomberku, filozofickú fakultu, katedru žurnalistiky. Píšem vlastné články, poéziu i prozu. Bol to dôvod rozhodnutia študovať na, už skôr uvádzanom, gymnáziu v Revúcej. Zoznam autorových rubrík:  PoéziaKrátka prozaromán na pokračovaniePSLG, čiže Prvé slovenské lite" Veteráni"Tam, kde sa nedostanem zakaždýChorvátskoMoje práce z literatúry o litePripravuje saSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu